Keď hrala pred tromi týždňami v Bratislave ANATHEMA nechutne natrieskanému Randalu, nejeden fanúšik nadával na organizátorov z Obscure Promotion, že koncert nepresunuli do vedľajšieho, oveľa väčšieho MMC. Vtedy som sa usporiadateľskej agentúry zastával, pretože pravidelné „odborárske“ kŕče metalových fanúšikov mi bývajú skôr protivné. Keď som sa v deň koncertu NAPALM DEATH dozvedel, že sa akcia síce presúva, ale opačným smerom, z priestranného a extrémne „fan friendly“ MMC do stiesneného Randalu, naozaj som dúfal, že zrazu vysvitlo, že na koncert príde stopäťdesiat ľudí. Hovno. Do anathemovského dobytčáku síce ešte pár ľudí chýbalo, no nekomfort bol takmer identický. Ešte stále rešpektujem trhové správanie usporiadateľa. Ešte stále nehodlám ohýbať svoje pravicové názory a šíriť populistickú demagógiu. Ale aspoň otázočku: majú sa fanúšikovia ULVER, ktorí práve teraz čakajú na výplatu, aby si kúpili lístok na aprílový koncert za nie práve najľudovejších 25 eur, pripravovať na to, že vidina pohodlia, ktorá asi rozhodnutie o kúpe ovplyvní, sa nakoniec zmení na pohľad na ulverovský ansámbel natlačený na maličkom pódiu, s videoprojekciou, ktorá bude svietiť akurát tak na Garmovu čapicu? Ja len, že keď sme boli na ULVER tento rok vo februári vo Viedni, Slovákov tam bolo dosť a Garmovci už majú vcelku potvrdenú povesť telesa, ktoré svoje koncerty prakticky nemení, takže spoliehať sa na to, že v deň koncertu bude predpredaj vyšší než evidentne nedostatočných 260 kusov, asi nie je úplne namieste.

Koncert, ktorý by sa dal pokojne označiť aj ako večer legiend, začal v domácich lesoch a hájoch. ČAD začali hrať presne načas ešte pred ideálne zaplnenou sálou, zato na veľmi stiesnenom, aparátmi a bicími súpravami zaplnenom pódiu. Ak si niekto myslel, že kvalitatívna krivka koncertu bude pripomínať U-rampu, tak svätojurskí turbometalisti na svojom konci predviedli hneď na začiatku symbolický dvojitý McTwist 1260. Vynikajúci zvuk, smrtiace nasadenie a len tak mimochodom bravúrne a rutinérsky odohratý set vrátane každého hitu, ktorý si kto mohol želať. Bubeník Valér Tornád bol z priestorových príčin vysunutý až úplne k ľuďom, vďaka čomu sa jeho výkon dal prežiť o to intenzívnejšie. A teda, hoci konštatovanie, že v ten večer bol suverénne najlepším bubeníkom, môže pôsobiť príliš subjektívne, samotný fakt, že ako jediný nepoužíval trigger a napriek tomu hral presne a intenzívne ako stroj, nemôže spochybniť nikto. ČAD hrajú v piatok vo svojej „domácej“ Oblude, takže ktokoľvek by sa o tom chcel hádať, môže si tam zaskočiť po slovnú muníciu.

Na nasledujúcich HYPNOS som sa rozpačito tešil a dúfal som, že si pri ich reunione napravím nie príliš pozitívny zážitok spred 7 rokov, keď ma svojim pretriggerovaným, nezrozumiteľným vystúpením sklamali. Bohužiaľ, ak sme boli pred chvíľou na U-rampe, Brunovci ju prekreslili skôr na logo Nike. Priznám sa, zmiešané pocit som mal už pri inštalovaní veľkých postranných plachiet s emblémom kapely na maličké a už aj tak hlavnými kapelami zaplnené pódium a zvláštne sa mi zdalo aj to, že Bruno ako jediný z kapely svoju basu zvučil zo zákulisia. Keď kapela po nazvučení zmizla z pódia a vzápätí po klávesovom intre prišla naspäť, ako keby sme sa videli prvý krát, musel som už vážne kontrolovať, či dnes naozaj vystúpi ešte aj americko-anglická trojica. Veľmi trefne to zhodnotil citát, že niektoré skupiny sú skrátka „najlepšie na svete a druhé najlepšie v okrese“. Škoda. Hudobne to rozhodne nebol žiaden prepadák, no kapela zjavne precenila svoj štatút legendy v tunajších končinách, čo sa potvrdilo aj počas koncertu, keď zvolanie z pódia o tom, že nasleduje skladba „Endorsed by...“ z publika správnou odpoveďou „Satan“ doplnil jeden jediný hlas. Nedeľnajší večer bol na HYPNOS ako keby príliš undergroundový a príliš klubový, no možno si kapela iba nestihla privyknúť na zmenu priestoru.

Kapele MACABRE sa hlboko klaniam, pretože takmer všetko na nich považujem za obdivuhodné. Dvadsaťpäť rokov bez personálnej zmeny, po mnohých návratoch a odmlčaniach, robiac si veci po svojom. Priznám sa, pohľad na trojicu seniorov ma naozaj dojal a frontman Corporate Death so svojim „cvičmevrytme“ mikrofónom si okamžite získal moje sympatie. Bohužiaľ sa však vkusom s trojicou z Chicaga dokonale míňam, takže zostanem pri konštatovaní, že MACABRE si v Bratislave rozhodne získali niekoľko nových fanúšikov a čo sa všeobecnej spokojnosti týka, krivku nasmerovali naspäť hore.

Opačný príklad než HYPNOS predviedli na úvod svojho setu IMMOLATION, ktorí bez casio intra či zbytočného zdržovania spustili svoj set doslova sekundy po skončení zvukovej skúšky. A od prvých tónov bolo jasné, s kým máme do činenia. Skvelý tohtoročný album „Majesty And Decay“ sa v Bratislave dočkal aj svojho koncertného ekvivalentu. Energického, nekompromisného, no najmä oldschoolového ako džínsová bunda. Newyorčania patria medzi kapely, ktoré v roku 2010 vyzerajú a znejú presne tak isto, ako vo svojich najlepších časoch pred 15 rokmi, či už máte na mysli holú hlavu Roberta Vignu alebo naopak dlhočizné vlasy frontmana Rossa Dolana. Dramaturgia koncertu sa často vracala do najstarších čias, čo Ross nezabúdal zdôrazňovať, a keď kapela zahrala podľa svojich slov úplne prvý song IMMOLATION vôbec, bolo až symptomatické, že ak by na to neupozorňovala, pravdepodobne by si nikto nevšimol žiaden veľký rozdiel oproti flákom z „Majesty And Decay“.

Potom sa pódium už konečne vyprázdnilo, ostala len súprava bicích a dva nevyhnutné aparáty. NAPALM DEATH ani nemohli začať intenzívnejšie. Opäť zrejme symptomaticky sa s prvými tónmi grindcorového masakru strhla v sále bitka, ako keby si ju objednala sama kapela. Čo viac, štvorčlenná zostava na čele s Barneym Greenwayom, ktorý tradične v beštiálnej zúrivosti prechodil po pódiu kilometre, musela byť doplnená dvomi ochránkármi, ktorých náplňou práce bolo šmariť späť do publika každého, kto sa na pódiu zdržal dlhšie než obligátne tri sekundy potrebné na víťazné gesto a skok. Nie každý veru rešpektoval pódiové pohodlie spolku anglicko-amerického priateľstva a polovica americkej polovice kapely Mitch Harris jedného obzvlášť nespratného fanúšika obdaril párom kopancov, načo mu pre zmenu polovica anglickej polovice Barney strčil pod nos výstražný ukazovák a počastoval ho pohľadom: „Kroťte sa, pane.“ Opak toho všetkého bol tradične stoicky pôsobiaci Shane Embury, ktorému by som kedykoľvek neváhal nechať postrážiť vlastné dieťa. Hudobne to bolo opäť o zapáchajúcom dejepise, načo sme boli upozornení hneď na začiatku, takže napríklad taká „Greed Killing“ svojou modernosťou oproti väčšine setu pôsobila takmer ako päsť na oko a pre koncert oveľa charakteristickejšie boli veci ako „You Suffer“, „Suffer The Children“ či cover verzie „Nazi Punks Fuck Off“ od DEAD KENNEDYS a „Politicians“ od talianskych hard-core punkerov RAW POWER.

Až pri NAPALM DEATH si človek mohol povedať, že tá stiesnená klubová atmosféra má istý druh čara. Cynicky povedané, ak sa človek nedokáže predrať k baru pre pohár piva, nemá sa prečo predierať ani na záchod. Ostáva už len dúfať, že si týmto koncertom agentúra Obscure Promotion už ujednotila, aký koncert kam patrí a nepríjemné rošády (a nerošády) skončia. Tým skôr, ak sa názvom akcie pokúšajú naznačiť, že má ísť o akúsi zimnú alternatívu festivalu, ktorou inak podarený koncert NAPALM DEATH a ostatných nebol ani náhodou.